Nájdete tam kamaráta, suseda, mňa a možno aj seba. A to je dobre. Viete na čom ste a po chvíli rozčúlenia sa upokojíte. Je to výborná psychoterapia šokom, ktorej vysvetlenia poskytuje, myslím že film, Krokodíl Dundee. „Problém sa zverí šamanovi, ten ho roztrúbi po celom pralese a je po probléme.“ Ja som už vyliečený. Problému som sa zbavil hneď po zverejnení Cibuľkových zoznamov. Jeden z mojich bývalých spolupracovníkov a dokonca bývalý dôverný kamarát, je na tom horšie. On v zozname nie je a nie je tomu ani tak dávno, čo na stretnutí kolegov nás všetkých zo zoznamu znovu prelustroval. A tu je dôvod, prečo s takým odstupom otváram problém, ktorý už vlastne problémom nie je.
Do zoznamu som sa dostal podobne, ako mnohí z Vás. Mal som vycestovať do „kapitalistickej“ cudziny. Dôvodom bola reprezentácia Československa. S tým zákonite bolo spojené preverovanie príslušníkom ŠTB v mieste bydliska, v zamestnaní, doma. Sledovali Vás kamaráti, kolegovia, ľudia z Vášho okolia a hlavne Tí, ktorí už raz sledovaní boli. Usudzujem podľa toho, že mne pridelený príslušník ŠTB, major Plecho, ma informoval ako pochvalne sa o mne vyjadril Jozef, Števo, Peter, Karol, Milan, Julo ... Len tak mimochodom, i mňa sa pýtal, čo si o nich myslím Ja. „No čo ...? Sme dobrá partia, dobrí kamaráti a hlavne nemáme žiadne problémy okrem tých pracovných, ktoré spolu riešime. A úspešne.“ Bola zhruba moja odpoveď.
Nemal som nepriateľov. S každým som vychádzal a dodnes vychádzam dobre. Cesty do zahraničia boli súčasťou našej práce. U niektorých rovnakou samozrejmosťou i do „kapitalistickej cudziny“ tak, ako je to bežné pre nás všetkých dnes. Major Plecho ma navštevoval pravidelne a zázrakom vždy vtedy, keď niekto cestoval „von“. Dával mi rôzne návrhy a niekedy celkom zaujímavé. Po asi jeden a pol roku sa však odmlčal. Potom prišla revolúcia, revolucionári, odhaľovanie dôverníkov i spolupracovníkov a prišlo dnes ...
Na internete bez problémov si môžem pozrieť registračné protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov Štátnej bezpečnosti a vyhľadať si v nich Jozefa, Števa, Petra, Karola, Milana, Jula... A tu je zrada. Polovica ich tam nie je. Jozef, Julo a Milan áno. Je tam aj mnoho ďalších rovesníkov, kamarátov i terajších spolupracovníkov. Bez ohľadu na znenie záznamu, mám na každého z nich svoj názor. Ten som si vytvoril na základe ich správanie za obdobie, v ktorom ich poznám. Viem, koho kam zaradiť. Operatívne záznamy k tomu nepotrebujem. V mojich očiach sú jasne vyprofilovaní. Tých sa obávať nemusím. Viem či sa na nich spoľahnúť dá, či sú čestní, či za posledné roky svoje správanie zmenili, a tiež ktorým smerom. Strach mi naháňa tá druhá skupina. Ktorá tam nie je a mala by tam byť.
Keď prezerám záznamy v tej magickej stránke http://www.upn.gov.sk/regpro, ktoré sú tak pedantne zoradené a očíslované, napadá ma kacírska myšlienka. Musí existovať ešte jeden zoznam, na ktorom tie chýbajúce mená sú. Mená tých skutočných „hrdinov“ ŠTB, ktorí rovnako ako major Plecho dokázali bez zábran vniknúť do Vášho súkromia, rozvaliť sa u Vás doma v kresle, hrabať sa v materiáloch na Vašom pracovnom stole a dokonca nahliadnuť s úsmevom i do Vašej vkladnej knižky, ktorá medzi nimi ležala. Prečo nikto z tých lustrátorov nepátra práve po tomto zozname? I môjho kamaráta - veľkého lustrátora som sa pýtal, či sa mu to nezdá divné? Bol oveľa vyššie ako Ja. Cestoval oveľa častejšie ako Ja. Ako sa mi priznal, pracovníci ŠTB ho dokonca vozili domov. A on tam nie je!? Nemôžem si pomôcť ale stále mám pocit, že zlodeja treba hľadať medzi tymi, čo kričia „chyťte zlodeja“.
Človek počas svojho života musí urobiť mnoho rozhodnutí, ktoré vedú k splneniu jeho túžob, želaní, predsavzatí. Niektoré sú správne, iné nie. Človek robí chyby a na nich sa učí. Preto musí za ne i pykať, i keď si nemyslím, že niekto by chcel vedome škodiť alebo ubližovať. Ľudia len zle prijímajú prehry alebo obmedzenia. Práve túžba uspokojiť svoje potreby bez ohľadu na potreby iných vedie k negatívnym prejavom. Vedie k porušenie „vyššieho princípu mravného“, ktorému sa treba učiť od narodenia a ďalej po celý život. Kto s ním nežije má sklony k nečestnosti, k arogancii, k potláčaniu osobnej slobody, k nerešpektovaniu názoru iného, k terorizmu, k porušeniu zaužívaných noriem spoločenskej etikety. Niekedy k tomu napomáhame sami našou nevšímavosťou, pochlebovaním, zanedbávaním svojich povinností. Tiež strachom, ktorý nám bráni postaviť sa do cesty tomu „sedemhlavému drakovi“, ktorý požiera tie naj panny z nášho kráľovstva ...
Do zoznamu ŠTB som sa dostal vďaka tomu, že som túžil stať sa jedným z tých, čo budú reprezentovať v zahraničí Československo. Nie za cenu podrazenia kamarátov, spolupracovníkov, či kohokoľvek iného, či princípov „fair play“. Môj život, moje správanie, názory a konanie boli toho dôkazom pred mojím vycestovaním i po ňom. Ľudia v mojom okolí má poznajú a Vy tú možnosť máte tiež. Každý z nás zanecháva za sebou stopy, na základe ktorých nás ľudia v našom okolí zaradia medzi tých, ktorých správanie je čestné, jasne „čitateľné“. Alebo medzi tých „nečitateľných“, chaotických, špekulatívnych. Tých, ktorí kvôli vlastným potrebám nás dokážu predať za cent. Tí dokážu obyčajne svoju popularitu vybudovať na drzosti, klamstve a úlisnosti. Na tom, že väčšina z nás sa bojí povedať svoj názor, že sa hanbí ukázať na nich prstom, že im prehliadne hrubosť, krivdu, bezprávie ... Nemali by sme! Ináč i vďaka nám dochádza k deformáciám v spoločnosti, ktoré sa len veľmi ťažko naprávajú. A naprávať ich tymi, ktorí ich spôsobili, spôsobujú a dokonca chýbajú tam, kde chýbať by nemali, je nemožné.
